Hladina alkoholu v jej krvi hľadala svoju stabilitu. Rovnako ako Joja, ktorá sa snažila udržať svoje nežné krivky stavbára pred zrkadlom. Škrabkajúc sa na zadku hľadela do zrkadla a s poloprivretými očami sa snažila nahmatať niečo, čím zakryje včerajšiu noc viditeľnú na jej tvári. Bolo rušno. Sama tomu neverila. Veď málokedy nastane ten moment, snáď len raz za život, keď sa zíde s kamošmi z krčmy, aby si pozreli ďalší duel ich obľúbeného futbalového kádra.

Najprv sa však poddala volaniu prírody. Po tradičnej rannej polhodinke sa odhodlala, že zo seba spraví človeka hodného vyjsť na ulicu medzi ostatnú civilizáciu.  Ladnými krokmi slona preskakujúc všetko živé a neživé čo sa povaľovalo jej obydlím sa rozhodla presunúť späť ku kúpeľňovému zrkadlu. Neočakávala, že sa jej priateľsky prihovorí. Veď kto by tak spravil, keď je konfrontovaný niekoľkými dekagramami tlačenky, polovičkou fľašky chrenu a niečím, čo nebolo prívetivé už keď to zhltla.

Umyla si zuby, ale zrejme prvý a poslednýkrát. Zubná kefka nebola ďalej ochotná pokračovať s ňou na tejto strastiplnej ceste boja proti nepríjemnému dychu a čistenia tých šiestich malých žltých vecí v útrobách jej ústnej dutiny. Beztak to bolo zbytočné pretože pri nanášaní rúžu ním bolo zafarbené všetko okrem pier.

Joja bola radšej zástancom vnútornej krásy, a preto sa nezdržiavala tým, aby na seba kreslila akékoľvek ornamenty, čo sa týka mejkapu. Všetko vybavila opláchnutím sa vodou po holení z roku 1952 a tým dovŕšila svoje ranné veľdielo.

Prišiel na rad šatník. Držiac sa hesla: Kreativite sa medze nekladú, zvesila naša hlavná hrdinka podprsenku z lustra a pátrala po príslušných nohavičkách. Po tomto namáhavom úkone s výrazným fučaním hodila na seba nohavice, ktoré jej boli dobré len vtedy, keď ich kupovala. Veru, pred desiatimi rokmi bolo všetko iné. Už sa len nasprejovať, dať si tričko a padám, pomyslela si. Ovlažila svoje chlpaté podpazušie antiperspirantom, hodila na seba voľné sivé tričko a vyrazila do ulíc ohrozovať svojim zjavom duševný vývoj maloletých.